Výlet do Slovenského krasu
I prihodilo sa nám, že sme naškrabali tri dni voľna. Tak sme sa pooslovovali, i pooslovovali kadekoho a vzišla klasická zostava- totiž Ďuro a Ja.
Aby sa nás dáka lemracina nechytila i vymysleli sme si za cieľ cesty našej Zádielskú dolinu. Očúval som o nej všakovaké historky, ta sme sa tam vybrali. Ďurko začal zľahka, tvrdil, že len 25 km, síce v teplotách nad 30, ale chlap sa kuje za horúca. Po tom ako sme vypotili viac ako sme vypili sme zistili, že sme šli zo Zádielu, na Turnianský hrad a drobnou okľukou cez a ponad Hačavu do Jasova. Keď sme vyšli z lesa objavila sa pred nami hacienda zo súkromným rybníčkom, pod ním bol súkromný Šugovský ranč- klub- kde sme si dali kofolu a chvíľu sme premýšľali, či sme ešte na Slovensku. Obsluha bola milá, hororila po našom, tak sme usúdili, že sme sa ešte do Švajčiarska, alebo tam dakam nedostali. V Jasove v kempe sme sa náramne dobre najedli a prespali. Tento hodnotíme na 12 bodov z 10, lebo mu chýbal slúbený masér- nebol v štandardnej ponuke služieb....vysvetlíme osobne.
Na druhý deň sme sa vybrali cestou späť, ale pre istotu inou trasou, ono totiž trasa sa občas strácala, resp.bola inde ako ukazovala GPS. Neskôr sme sa dozvedeli, že tam majú akéhosi svojhlavého značkára. Takže sme sa pre istotu stratili už na začiatku druhého dňa. Stratili, lebo sme šli po zakreslenej mape podľa GPS, ona ale asi šla úplne inak.
Takže sme si dali zas 25 km, úžasného terénu a ja som už druhý deň po sebe myslel, že mi nohy odpadnú. Pre istotu okolo obeda začalo pršať a ja som pochopil, že zabúdať pršiplášť doma sa nevypláca. Ďuri sa zachumlal do svojho nepremokavého oblečenia a zvažoval, prečo sa na to dal ukecať. Ale už po dva a pol hodine prestalo pršať, takže som mohol začať schnúť. Trasa šla lesnatým terénom,cez železné sedlo do rozkošnej Zádielskej tiesňavy, ktorú budem ešte dlho volať Manínska tiesňava..
Samotná trasa bola vlastne nudná, až kým sme neprišli k zlomu do Zádielskej tiesňavy. Tu si Ďuri zakúpil horolezeckého sprievodcu. Starý bufetár si ho veľa význame premeral. Malo mi to dôjsť už vtedy, ale tešil som sa z kofoly.
V Zádieli sme našli auto nedotknuté, Ďuri navrhol, že uvarí cestoviny z.... ani neviem. Mal som však neodolateľnú chuť sa okúpať, lebo po dvoch dňoch trenia si žiadali niektoré veci opláchnuť. Šli sme tada do Turninaského rybníku sa okúpať. Ďuri zvážil a nešiel, mne už to bolo celkom jedno. Voda bola svieža, nad očakávanie. Prišli sme nazad k ceste a videli dve reštaurácie. Tak sme sa vrhli v ústreti reštaurácií pod Hradom a to len preto, že nikde nebolo nikoho, len odtiaľ odchádzali štyria spokojne vyzerajúci ľudia. Vošli sme a užasli. Pani vedúca (pracujúca na tom mieste 40 rokov, hoci je to starší podnik) nám predložila menu, ktoré som nikde inde na svete nevidel. Ani Ďuro nie. V menu sa nachádzali kulinárske bomby a pochutiny z diviny, rybiny, všetkého, čo sa dá na východnom slovensku zohnať. Ceny nás omráčili- banán v čokoláde 1,20€- v Žiline cca 3€. Po hodnej chvíli, keď sa Ďuri odhodlal šoférovať a celkovo sme si trúfli sa trošku ohnúť sme nasadli do auta a prespali priamo v Zádieli (dedine).
Ráno mi Ďuri povedal, že sa moc nevyspal, lebo čítal spomínaného horolezeckého sprievodcu a vyšlo mu, že sú v Zádieli len ťažké lezecké cesty. Ale vraj, kto nebol na cukrovej homoli, tak nebol liezť v Zádieli. Cieľ bol jasný. (Pár technických info: Kaňon je hlboký 400m, v strede sa nachádza skalná ihla o výške 105m- áno to je cukrová homoľa. Na samotnú sa dá vyliezť celkom ľahko, zadný chrbát je o obtiažnosti 3, potom je najľahšia cesta 6+. Tým sme mali definovanú aj cestu. Ďuri ako pán vytiahol cestu, ja som ho nasledoval. Ďuri si dal ešte cestičku z nástupom 7-, ktorú dal, až to vypadalo jednoducho. Potom nasledoval vrchol homole. Úzka žiletka, stromy z tej výšky vypadali ako bonsaje, tie dolu ako mach. Okolo obeda sme teda zišli dolu. Rýchly presun do Kremnice. Mali sme v pláne okúpať sa na tamojšom kúpalisku. Voda bola "zlatá" kúpalisko prázdne. Opäť sme sa bonvivánsky najedli v hoteli Centrál**, opäť fantastické. Na túru som sa vydal asi po 5 rokoch. Vo voľnom teréne som liezol po 10 rokoch. Nevyhol som sa trápnym začiatočníckym chybám. Mal som však Ďuriho, ktorý ma bezpečne previedol všetkými nástrahami. Ďakujem Ďuri, nabudúce budem lepší, menej frflať. Emočne to bolo ohromné, strach, bolesť zmiešaná z endorfínovým opojením nám dáva odpoveď prečo toto všetko robíme.
Upon Ja len dodám, že to bol skvelý výlet s množstvom rôznych zážitkov a bol som rád, že som si ho mohol užiť s Uponom. Upon, idem do toho s tebou aj nabudúce! :-)
Ďuri
Album fotiek - klikni na obrázok 
|
